Zamyslenie o. biskupa Štefana na júl 2013
Drahí bratia a sestry!
Medzi sviatosťami a vierou je osobitné puto. Viera kresťana vždy žila, žije a bude žiť zo sviatostí. Sviatostný život je srdcom celého života z viery. Vo sviatostiach sa osobne človek stretáva s umučeným a vzkrieseným Kristom. Toto stretnutie sa uskutočňuje na rovine viery. Viera je hlavná podmienka prijatia sviatostí a spolupráce človeka s Kristom na vykúpení. „Sviatosti vieru nielen predpokladajú, ale ju aj udržujú, posilňujú a prejavujú slovami a vecami, preto sa nazývajú sviatosťami viery.“ (SC, 59) Pre veľkú spätosť sviatostí a viery dávame viere názov „sviatostná viera“.
1. Ježiš Kristus zostal prítomný v Cirkvi najmä vo svojich sviatostiach. „Kristus je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď kto krstí, sám Kristus krstí.“ (SC, 7) Pán Ježiš vo sviatostiach navždy sprítomnil seba a celé dielo vykúpenia. Sviatosti sú posvätné znaky, cez ktoré dostávajú ľudia ovocie vykúpenia. Sú to viditeľné znaky, ktoré navonok naznačujú, čo Božia milosť spôsobuje v duši. Každá sviatosť je znakom mnohotvárnej Kristovej vykupiteľskej lásky. Bl. Ján Pavol II. napísal: „Pánove dary – a sviatosti patria k najvzácnejším z nich – prichádzajú od toho, ktorý dobre pozná srdce človeka a je Pánom dejín.“ (Ap. l. Novo millennio ineunte, 37)
Sviatosti považujeme za hlavné pramene Božieho života a Božej pomoci. Katechizmus Katolíckej cirkvi rozlišuje tri typy sviatostí: sviatosti kresťanskej iniciácie: krst, birmovanie a Eucharistiu, ktorými Duch Svätý uvádza človeka do života s Kristom a spoločenstva Cirkvi; sviatosti uzdravenia: pokánie a sväté pomazanie; sviatosti služby spoločenstvu: kňazstvo a manželstvo.
Udeľovanie sviatostí je slávnostnou bohoslužbou Cirkvi. Nikdy nie je súkromnou záležitosťou jednotlivcov, ale vecou celej Cirkvi. Liturgia sviatostí sa má konať slávnostne a za účasti Božieho ľudu. Neosoží iba tým, čo sviatosti prijímajú, ale aj ostatným ľuďom: „Sviatosti majú za cieľ posväcovanie človeka, výstavbu Tela Kristovho a konečne vzdávanie úcty Bohu.“ (SC, 59)
Uplatňovanie sviatostnej viery sa uskutočňuje v tzv. sviatostnom živote. O sviatostnom živote sa zvykne hovoriť najmä zo zreteľom na Najsvätejšiu Eucharistiu, jej slávenie a prijímanie. Sviatostný život je širší pojem, ako naše slávenie i prijímanie tejto „sviatosti sviatostí“. Sviatostný život sa rozprestiera na všetky sviatosti, ktoré Cirkev dostala od Krista a udeľuje ich ľuďom. Je to najväčšie a najcennejšie duchovné bohatstvo, čo nám Ježiš zanechal. V nich nám vlastne daroval seba samého a dielo svojej lásky – veľkonočné tajomstvo nášho vykúpenia. Cez sviatosti sme účastní na tom dobre, ktoré Ježiš pre nás vymohol svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.
O sviatostnom živote môžeme hovoriť v dvoch rovinách. Prvá rovina, o ktorej treba hovoriť, je intenzívne prežívanie sviatostí, ktoré prijímame. Je to aktuálne stretávanie sa s Kristom pri vysluhovaní sviatostí. Jedná sa najmä o sviatosť pokánia a sväté prijímanie. Ale ide aj o ostatné sviatosti, ktoré Cirkev vysluhuje nám, alebo našim blížnym, napríklad príbuzným. Druhou rovinou sviatostného života kresťanov je prežívanie životných sviatostí. Najmä tých, ktoré sme prijali iba raz v živote: krst, birmovanie, manželstvo, kňazská vysviacka. Sviatostne žiť znamená teda nielen prijímať, ale aj prežívať sviatosť a uskutočňovať jej poslanie v živote.
2. Sviatostná viera sa rozvíja najprv vo sviatostiach kresťanskej iniciácie, ktorými kresťan vstupuje do tajomstva Krista a jeho Cirkvi. Na prvom mieste je to krst, ktorým to všetko začalo. Krst je prameň, z ktorého pochádza naša osobná viera, náš kresťanský – krstný život. Je ako koreň celého nášho života z Krista a v Kristovi. Kresťanský život ani nemožno ináč prežívať, len v povedomí krstu a v uskutočňovaní jeho záväzkov. Krst je sviatosť znovuzrodenia z vody a z Ducha Svätého. Duch Svätý pretvára človeka na nové stvorenie. V krste sa na človekovi uskutočňuje Kristovo veľkonočné tajomstvo. Človek sa zjednocuje s Kristom, s ním tajomne umiera životu v hriechu a s ním aj duchovne vstáva z mŕtvych do nového života milosti a lásky. Otvára sa mu brána do Cirkvi a do večného života. Začína sa jeho osobné vykúpenie. „Krstom sa ľudia zapojujú do Kristovho veľkonočného tajomstva, s Kristom zomierajú, sú s ním pochovaní a s ním i vzkriesení: prijímajú Ducha synovstva, „v ktorom voláme: Abba! Otče!“ (Rim 8,15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých chce mať Otec.“ (SC, 6)
Birmovanie je tiež sviatosť kresťanskej iniciácie. Touto sviatosťou sme dostali Ducha Svätého a jeho dary na posilnenie krstnej viery a plnšieho zväzku s Cirkvou. Voláme ju aj sviatosť kresťanskej dospelosti, lebo ňou sa pokrstený stáva zodpovedný za bratov a činný v spoločenstve veriacich. Zrelosť kresťana sa prejavuje samostatnosťou vo viere a zodpovednosťou za Cirkev. Duch Svätý nás obdaroval zvláštnou posilou nebojácne vyznávať vieru a šíriť ju. Prijíma sa raz navždy ako krst, ale to neznamená, že jej udelením všetko skončilo. Birmovanie ako sviatosť pomazania Duchom Svätým je sviatosť trvajúca. Má ustavične pôsobiť v našom živote.
Žiť z viery a vierou znamená aj stále povedomie nášho birmovného zasvätenia, milosti Ducha, ktorú sme dostali udeľovaním tejto sviatosti. Táto sviatosť nás uschopnila plniť birmovné poslanie. Spočíva v tom, že sme apoštolmi – šíriteľmi Kristovej pravdy a dobra; strážcami duchovných hodnôt; svedkami Krista vo svete. Žiť sviatosť birmovania znamená pre kresťana úsilie o to, aby bol soľou zeme, kvasom ľudstva a svetlom sveta.
3. Život viery sa v mnohom podobá telesnému životu. Po zrodení v krste kresťan postupne dozrieva do plnosti a zrelosti vo viere. Na tejto ceste k dokonalosti života stretáva veľa prekážok a ťažkostí, ktoré sú mravného a duchovného rázu, ako aj problémy spojené so slabosťami tela. Na pomoc v týchto rozličných krízových situáciách pre kresťanov ustanovil Pán Ježiš osobitné sviatosti, ktoré menujeme sviatosti uzdravenia: pokánie a sväté pomazanie chorých. Pokániu sme sa osobitne venovali v zamyslení na marec. Teraz sa viac venujme svätému pomazaniu chorých. Choroby sú stálym sprievodcom človeka na zemi. Choroba súvisí s dedičným hriechom i s osobnými hriechmi. Ale aj utrpenie nevinných má v našom živote významnú úlohu. Choroby pripomínajú pominuteľnosť pozemského života a upriamujú nás na večné hodnoty. Môžu nám výdatne pomáhať na ceste spásy, ak ich vieme trpezlivo znášať a obetovať ich za vykúpenie seba a druhých. Pán Ježiš nás svojou smrťou na kríži naučil premieňať bolesť na výkupné utrpenie. On posvätil všetky bolesti. Preto sa s ním v chorobe a trápení čo najužšie zjednocujeme. Choroby a trápenie sú potom pre nás zdrojom zásluh pre nebo a výdatným nástrojom posväcovania seba a sveta, podľa slov Apoštola: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24)
Kristus svoju lásku k chorým a trpiacim sprítomnil vo sviatosti pomazania. V nej sa chorí stretávajú s Kristom. Zveril ju na starosť Cirkvi, ktorá ju službou kňazov udeľuje chorým. Sväté pomazanie je sviatosť, v ktorej Kristus pomáha chorému na tele i na duši. Katechizmus Katolíckej cirkvi vyzdvihuje najmä dva účinky tejto sviatosti: zvláštny dar Ducha Svätého znášať utrpenie a zjednotenie s Kristovým utrpením. Sviatosťou svätého pomazania sám Kristus vychováva chorého k trpezlivosti a odovzdanosti do vôle nebeského Otca. Pre zdravých je táto sviatosť výchovou k súcitnej láske ku chorým a k ochote ich opatrovať a slúžiť im.
4. Medzi sviatosťami, ktoré veľmi potrebuje naša viera, sú aj sviatosti pre službu spoločenstvu: sviatosť posvätného stavu – kňazstvo a manželstvo. Kristus ustanovil sviatosť kňazstva tak, že odovzdal apoštolom svoju kňazskú moc a poslanie. Apoštoli sa stali zástupcami Krista – Veľkňaza. Vystupovali v jeho mene a jeho mocou uskutočňovali dielo Božej lásky medzi ľuďmi. Apoštoli Kristovu kňazskú moc vkladaním rúk odovzdali svojim nástupcom – biskupom a kňazom. Oni Krista medzi ľuďmi sprítomňujú a zastupujú. Prostredníctvom nich sám Kristus uskutočňuje dielo spásy. Kňazskou vysviackou dostáva kňaz Kristovu kňazskú moc a poslanie. Medzi ľuďmi Krista sprítomňuje a zastupuje ho. Kňazskú službu vykonáva z jeho moci. Hlavným poslaním kňaza medzi ľuďmi je ohlasovať evanjelium, prinášať obetu svätej omše, vysluhovať sviatosti, modliť sa za ľudí a požehnávať ich.
Viera kresťanov sa rozvíja a vzmáha vďaka účinnej pomoci a služieb kňazov. Je dôležité, aby sme v nich vždy videli zástupcov Ježiša Krista a prijímali ich mnohorakú službu spásy. Pán Ježiš o tom povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10,16) Svätý Pavol na adresu nášho postoja ku kňazom napísal: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“ (1Kor 4,1) Viera sa sotva môže v nás rozvíjať a udržať bez využívania služby kňazov. Obidve sviatosti služby spoločenstvu – kňazstvo a manželstvo – majú podstatný súvis s vierou. Možno ich priamo označiť aj za sviatosti služby viere. O sviatosti kňazstva je to každému samozrejmé, že jej zmysel a opodstatnenie je len vo viere v Boha. Iný prístup vo vedomí ľudí je v otázke manželstva a rodiny. Naša doba sa vyznačuje príliš sekulárnym ponímaním manželstva a rodinného života. Akoby viera bola iba okrajovou záležitosťou manželského povolania.
Manželstvo a rodina pochádza od Boha. Ustanovil ich ako trvalé spoločenstvo muža a ženy. Kristus manželstvo povýšil na sviatosť, aby bolo nástrojom spásy a posvätenia ľudí. Manželstvo je sviatosť, v ktorej Kristus posväcuje lásku muža a ženy, vzájomne ich zjednocuje a zapája do plánu Božej lásky. Sviatostné manželstvo má trojičný ráz poslania. Je službou Bohu Otcovi v diele stvorenia – darcovstvo života; spoluprácou s Kristom v diele vykúpenia – kresťanská výchova detí; spoluprácou s Duchom Svätým v diele posvätenia sveta – rodinný apoštolát.
„Sviatosť manželstva naznačuje jednotu Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť, aby sa milovali láskou, ktorou Kristus miloval svoju Cirkev: milosť tejto sviatosti zdokonaľuje aj ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučnú jednotu a posväcuje ich na ceste k večnému životu.“ (KKC, 1661) Sviatosťou manželstva sa manželia zasväcujú do služby Bohu. Celý manželský a rodinný život je uskutočňovaním mnohotvárnej služby lásky. Tým, že si manželia plnia svoje stavovské povinnosti, vzájomne sa posväcujú a napredujú v dosahovaní vlastnej dokonalosti a spoločne oslavujú Boha. Sviatostné manželstvo je veľkou a posvätnou hodnotou. Svojou povahou, obsahom a cieľom je manželstvo náboženskou skutočnosťou. Od Boha pochádza a k nemu aj ľudí privádza. Manželstvo je cestou k Bohu. Manželia už tým samým, že si plnia svoje povinnosti, posväcujú sa a uskutočňujú svoj náboženský život.
Orientácia kresťana na Krista prítomného vo sviatostiach je základom kresťanskej viery. Je určujúcou líniou osobného duchovného života jednotlivcov i celého kresťanského spoločenstva. Sviatosti sú z viery a sú určené pre vieru. Svätý Cyril a Metod nás pred 1150 rokmi priviedli k sviatostiam, k tomuto živému prameňu kresťanského života. Prosme ich, aby nám svojim orodovaním v nebi pomohli obnoviť sviatostný život veriacich na Slovensku i v našej diecéze. V tomto úsilí nech vás sprevádza aj moje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan